Peter333

ÚVOD:

V tejto minisérii sa nebudem venovať podnikateľom nacucnutých na štátny rozpočet, ktorí by bez štátnej zákazky navýšenej zväčša o stovky percent zahynuli niekde pri ceste… Ani tým, ktorí drú deň noc, aby mali na slušné bývanie a mierny nadštandard, ktorý im žlčovito závidia tí menej podnikaví … Chcem sa venovať tým, vďaka ktorým je názov podnikateľ rovnaká nadávka ako politik..

PS: Všetky mená a udalosti su vymyslené a pre istotu budem písať v prvej osobe. 🙂

ČASŤ PRVÁ:

Volám sa Peter a začal som podnikať pred troma rokmi.

Nie som žiaden génius, ale vytrvalo sa pohybujem medzi významnými ľuďmi, ktorí ma pre schopnosť ich obdivovať a chlastať s nimi, majú vcelku radi.

Môj podnikateľský príbeh začal asi takto:

Na jednej z mnohých pitiek, kde sa schádzajú spomínané podnikateľské aj nepodnikateľské celebrity, som  vďaka vytrvalému dobíjaniu a olizovaniu nemenovanej dierky, aj ja našiel svojho dobrého strýčka Sama.

Prehodili sme pár slov, perlivo, hlučne, skoro od srdca som sa zasmial jeho vtipom a na druhý deň som už mohol hovoriť, že Jožo je kamarát (na Slovensku je to tak – „schopnosť“ mať kamaráta znamená ďaleko viac ako nejaká všivavá odbornosť alebo charakterová črta). A za kamaráta sa považuje aj ten, ktorý stál cca 5 m od môjho stolíka, na tej istej párty samozrejme ).

Druhý krát sme sa stretli už o 3 týždne na nejakých meninách, či narodeninách, či na.. To nie je podstatné.

Skrátka Jožo ma okamžite, ani nie po 40-60 sekundách, spoznal. Široko sa na mňa usmial a opýtal sa ako sa mám (s istotou môžem povedať, že v hlase som počul úprimný záujem).

Moje meno si síce nepamätal ale jeho mimika jasne vravela, že ma už videl.

Strávili sme spolu krásny večer,  chlast tiekol prúdom, dievčatá vo veku naších dcér sa okolo nás točili.

Bolo všetko super, až na doterných riťolezov, ktorí tiež chceli prefíkane zabrať dierku, ktorú som si uchmatol pre seba..

Keď sme už mali v sebe po litri tvrdého alkoholu (samozrejme kvalitného, my už len taký.. zvykli sme si..) a keď sa jeho análik uvoľnil od iného rektálneho skialpinistu, som mu podsunul svoj podnikateľský nápad.

Nenápadne, s troma veľavýznamnými žmurknutiami, s desiatimi opatrnými poobzeraniami sa pod, nad, poza, vľavo, vpravo, čím som vytvoril dôvernú atmosféru (v tú chvíľu som dokonca cítil, akokeby sa rodilo niečo silnejšie… priateľstvo).

Môj nápad, ktorý sa zmestil na jednu A4-ku.

Bez textu, s jedným fotom.

A vtedy povedal  tú vetu, ktorá sa mi rozozvučala v ušiach ako nadpozemská filharmónia.

„Príď zajtra za mnou.“

 (pokračovanie nabudúce)